Ako som začala (chcieť) žiť ZERO-WASTE
Vyrástla som ako úplne obyčajné decko konzumnej doby. Všetko bolo v plastoch, všetko bolo v plechovkách a hlavne – všetko to bolo cool.
A v tomto omyle boli vychovávané a rástli tisíce detí na svete, jedna, či dve celé generácie mladých ľudí. A ja patrím medzi nich. S odstupom času, pribúdajúcim vekom a skúsenosťami, prístupom k informáciám z celého sveta, sme ale začali doslova narážať na dôsledky tohto konzumu. Prejsť sa po prírode bez toho, aby si na zemi nevidel plastovú fľašu, konzervu, igelitku...? Nádherný výhľad na hory, ktorý kazí „len“ skládka odpadu? No problem, aj to máme v ponuke. Pre niekoho omrvinka, normálna vec, ktorou sa ani netreba zaoberať, pre mňa to bolo ako facka.
A tak sa to začalo. Pri štúdiu na vysokej škole (keď má človek toľko voľného času, že nevie čo sním, ha-ha) sa ku mne, spočiatku náhodne dostávali informácie o kolapse životného prostredia, o katastrofických scenároch budúcnosti, šedá predpoveď vo vývoji globálneho otepľovania. Zlý pocit, ktorý som okamžite zahnala myšlienkou, že to prejde, alebo že to niekto vyrieši za mňa, za ľudstvo. Veľmoci sa spoja, urobia zázrak, podpíšu kus papiera a bude super, tralala, jednorožce. Až neskôr som pochopila, že to tak nie je a ani nikdy nebude. Jediné, čo sa musí zmeniť, sme my ľudia. Naše postoje, hodnoty, myslenie a konanie.
Prešlo niekoľko rokov, ja som doštudovala, presťahovala sa do Banskej Bystrice, kde som stretla svoje „spriaznené duše“ – ľudí, s ktorými začína môj život dostávať čoraz väčší zmysel a vďaka ktorým sa mi po kúskoch otvárajú nové možnosti a cesty. A zero-waste bola jedna z nich. Moja práca v nadácii aj v LINKu mi otvorila oči v mnohých oblastiach, a nie len to. Ukázala mi aj možnosti, ako sa dajú robiť kroky k lepšiemu. Síce len malé, ale predsa. Takým krokom pre mňa bola aj osobná výzva, ktorú som sa rozhodla podniknúť.
Ako to celé začalo
Prvým krokom bolo spomínané prebudenie sa zo sna s jednorožcami a dúhami, druhý krok je precitnutie, že niečo s týmto svetom treba robiť, a to rýchlo, tu a hneď. Uvedomenie, koľko zbytočností človek vlastní a stále nakupuje nové. Uvedomenie, že hoci sa v našich domácnostiach ľahko zbavíme odpadu hodením vriec do kontajnera, ten musí predsa niekde skončiť... S babami Evkou a Lenkou sme si každá chceli dať nejakú osobnú výzvu na 40 dňové obdobie pôstu – vzdať sa niečoho, čo milujeme, alebo na čo sme zvyknuté a prelomiť to, vytrénovať svoju pevnú vôľu. I keď len na pár dní. Evka prestala jesť sladkosti a sladiť kávičky. Lenka obmedzila svoju závislosť na pečive a odhodlala sa zabehnúť 100 kilometrov! Ja som rozmýšľala trochu (lenivšie) inak – čo keby som spravila 40 dňovú výzvu, ktorá by zmenila môj život úplne od základov? Mám vôbec na to?
Odhodlanie spojené s nalievaním informácií do upratanej hlavy
Človek si to aj začne uvedomovať, čo robí zle. Aj je deprimovaný. A aj to chce zmeniť. Ale nevie ako. V dobe, keď mňa začalo trápiť životné prostredie, zero-waste bol nie že v plienkach. On na Slovensku ani neexistoval! Ešte aj teraz, v roku 2019 (keď už sú dopady na životné prostredie priam hmatateľné a citeľné) na mňa ľudia pozerajú ako na „slniečkarku“, čo chce zachrániť planétu z Banskej Bystrice. No áno, chcem. A navyše v tom nechcem byť sama. Chcem aby to robili aj iní. Preto je taká dôležitá osveta, ktorú si my v LINKu berieme takpovediac za svoju – aby ľudia pochopili, vo co vlastne gou (preklad autora: o čo vlastne ide). Preto som sa opäť dostala na začiatok. Nesmieme začínať od konca. Najskôr musíš MYSLIEŤ zero-waste, aby si mohol KONAŤ zero-waste. :)
A preto som aj ja stále na
tom začiatku, v akomsi bludnom kruhu, z ktorého je ťažké sa vymaniť. Treba
sa učiť. Učiť sa, čo znamená žiť v súlade s prírodou, ako ju neničiť,
ako pristupovať k životnému prostrediu zodpovedne a čo vlastne
znamená žiť tak, aby to malo minimálny, resp. čo najpozitívnejší dopad na naše
okolie. Zatiaľ som amatér učiaci sa na vlastných chybách, ktorý si na konci
vždy tresne rukou do čela – veď také ľahké, dá sa to aj takto!
Príklad zo života: Kúpiš si novú, nádhernú, hipsterčinou dotknutú, zero-waste prešpikovanú fľašu na vodu. Lebo už si nikdy nekúpiš žiadnu v plaste balenú vodu. Nikdy. Vyfotíš sa na instáč a cítiš sa ako bohyňa Gaia, lebo si určite práve zachránila velerybu pred istou smrťou.
Na druhý deň vstávaš, nestíhaš, bežíš na bus, bežíš na vlak, bežíš na stretnutie, bežíš zo stretnutia naspäť na vlak, a z celého toho behania si taká smädná, že sa ti práši z úst. A fľaša ostala doma. Čo spravíš?
A) ideš na verejné WC na stanici, ktorá stojí ešte hádam z čias nevoľníctva, kde pred tebou pani uprace mŕtvu myš a napiješ sa priamo z machového kohútika (aspon teda myslím, že to bol mach). (3 body, hoci 2 za statočnosť)
B) Zájdeš do miestneho bufetu, kde si vypýtaš pol litra čistej vody do pohára, schytáš vreskot od miestnej pani predavačky, že ona nie je charita a ona si za tú vodu platí a že si máš kúpiť fľašu vody, ak si smädná. (3 súcitné body)
C) kúpiš si tú skazuvziatu vodu vo fľaši a ideš konečne domov revať nad mŕtvou velerybou. (0 bodov)
1:0 pre plast
Tie plasty vždy akosi zvíťazia, pretože sú všade. Sú s našou civilizáciou tak pevne prepojené, že je priam nemožné sa ich zbaviť. Sme nimi zamorení a nechceme si to pripustiť. Ale prečo? Asi preto, že je jednoduchšie ich odignorovať. Denne je toľko vecí, na ktoré musí človek myslieť a zero-waste mu len pridáva. Musíš myslieť na to kde, ako a kedy sa naješ, čo budeš piť, čo kúpiš a kde to kúpiš, že musíš zobrať tašku, vrecko na chlieb, vrecko na ovocie, že musíš zobrať nádobu, lebo dochádza šampón a chceš si ísť načapovať... no proste je toho na jedného človeka dosť. Ale naozaj je to tak, alebo sme len príliš pohodlní a „nemáme čas“ v našich životoch? Som na konci svojho malého pokusu žiť zero-waste a myslím si, že je to tak. Skrátka si nevieme spraviť na zero-waste čas. Naše prababky a babky žili kedysi tak, ako chceme my dnes, no nás to nik nenaučil. Musíme sa to skrátka naučiť samy. Nainštalovať si „automat“ v hlave, ktorý prikáže našim rukám ráno šiahnuť po plátennej taške, bezmyšlienkovite nabaliť eko fľašu, či pohár. Ale je to len o nácviku. Podľa autora Maxwella Maltza, autora knihy Psychokybernetika, trvá 21 dní, kým si človek zvykne na niečo nové. Novšie štúdie z University College London však uvádzajú, že ak ide o nový zvyk, ktorý je nejakou konkrétnou aktivitou, ktorá sa má stať rutinou, v priemere to môže trvať až 66 dní. Trvá to ozaj dlho, zo začiatku to chce tvrdú makačku, dlhočizné zoznamy v „to do“ liste, stovky pripomienok v mobile a tisíc plesnutí do čela. Ale ide to. A všetci sa to musíme naučiť. Každý sám. Ja už mám za sebou prvých 40 dní a mienim v tom pokračovať. Idete do toho so mnou? :)
Maťa :)