Ako som sa stala súčasťou LINKu
Naposledy nám svoj príbeh rozpovedala Evka. Dnes som vraj na rade ja, Maťa. Tak sa pohodlne usaďte a vezmite do rúčky napríklad kávu. :)
Hoci mi to pripadá ako toť nedávno, sú to už pekné tri rôčky, odkedy sa moje cesty skrížili s tými Linkovými. Ale začnem pekne od začiatku.
Ako študentke politológie mi bolo jasné, že keď nás po piatich rokoch vypľuje fakulta 30, nebude každý Mesežnikov, či Zlatica Puškárová. Škola ma síce bavila, no vedela som si predstaviť, že by som svoje produktívne vysokoškolské roky strávila aj inak - hľadajúc cestičky a zadné vrátka. Vyskúšala som rôzne part-time joby, dobrovoľníčenie a stáže na pozíciách, ktoré súviseli so štúdiom viac, alebo aj menej. Kancelária verejného ochrancu práv, či poslanca NR SR bola síce obrazutvorná skúsenosť, no nebola to cesta pre mňa.
Leto 2016 bolo kľúčové. Pracovala som ako stážistka na odbore Komunikácie v Slovenských elektrárňach a môžem povedať, že to bola škola života. Naučila som sa obrovské množstvo nových vecí, spoznala ľudí, rozhľadela sa, rozišla s frajerom, nemala kde bývať, drela bez nároku na odmenu... no zároveň si našla svoj smer, spoznala seba a zamilovala sa do slobody v tom najčistejšom slova zmysle, akým sa dá sloboda chápať. To sa postupne začalo prejavovať aj v ostatných oblastiach života.
V poslednom ročníku na škole som sa tou najviac nepravdepodobnou zhodou okolností stala súčasťou Startup Weekendu v Banskej Bystrici (je to celkom funny story, ale na dlhšie, tak pri káve vám rada porozprávam :D) Long story short – prvý krát som stretla Evku. Mladú, energickú babu, ktorá všetko s prehľadom a nákazlivým úsmevom dokázala počas troch dní zmenežovať. Už vtedy som ju obdivovala.
Skončila výška, s čerstvým titulom
a diplomom som sa postavila do šóry na Úrade práce, sociálnych vecí
a rodiny. Aby som toto nemusela viac krát absolvovať, na čas som svoju
naivnú dušu upísala malej rodinnej firme, ktorej vedenie sa dá eufemisticky
prirovnať ku gestapu. V relatívne dobrej psychickej kondícii som to tam vydržala
AŽ tri mesiace. Radšej som opäť vyhľadala spomínaný úrad a zapisovala si
povinnú dochádzku do kartičky.
Týždne bežali a ja som nevedela, čo si počať so svojim biednym absolventským životom. Mám sa zamestnať niekde, kde budem len prežívať, a ešte k tomu za mizerné prachy? Na toto som drela a pracovala na sebe celé tie roky? Alebo mám dúfať, žiť ešte chvíľu z ničoho a čakať na zázrak v podobe vhodnej ponuky, ktorú by som nebrala ako prácu, ale ako prínosnú sebarealizáciu? Odpoveď sa objavila jedného dňa na Facebooku. Občianske združenie LINK hľadalo nejakých nových ľudí do tímu, ponuka vyzerala lákavo, zhruba niečo také som si vedela predstaviť... Nuž som nadšená poslala životopis a čakala. Na moje prekvapenie sa na pohodovom pohovore pri latečku objavila tá usmiata energická baba, Evka. :)
Nič sa nedeje zo dňa na deň, ani mňa nové aktivity pre LINK nevystrelili do vesmíru. Evka ma postupne začala zasväcovať do organizácie podujatí a menších projektov, každý deň som spoznávala nové veci, mala som čas na učenie toho, čo ma baví a venovať sa sebe. Pozvoľna som zabŕdala viac do marketingu, komunikácie a grafického dizajnu. Treba ale povedať, že stále to nebola práca se vším všudy – bola som len na absolventskej praxi. S Evkou nás ale spájali rovnaké názory, podobné sny, vízia a nazeranie na svet rovnakou optikou. Verila som, že to má zmysel. Začali sme spoločne pracovať na tom, aby sme sa ako LINK dostávali do hláv ľudí, no predovšetkým - chceli sme vytvoriť komunitu podnikateľov, podnikavcov a freelancerov, aby nemuseli zažívať podobný pocit zúfalstva, samoty a bezmocnosti, ako sa to stalo napríklad aj mne. Prežili sme naše výslnia aj pády, ale ako sa vraví, všetko malo svoj zmysel. A s odstupom času na toto obdobie rada spomínam, pretože bolo tým symbolickým kompasom, ktorý mi konečne ukázal, kde je sever.
V roku 2017 sme s Evkou išli strieľať šampanské, pretože sa naskytla príležitosť, ktorá príde tak raz za život. Taká, ktorú by sme si ani netrúfli vysnívať. Stretli sme sa s prísne vyzerajúcou dievkou, ktorá nám predstavila návrh nášho životného projektu, ktorý sa dnes volá 365.labb. (Tá prísnevyzerajúca dievka je btw naša Kristínka, ale o tom v inom blogu). Prvé preglgnutie naprázdno prišlo, keď mi Evka len tak medzi rečou pri koláči a káve oznámila, že čaká bábo. Šampanské sme teda zaštupľovali a odložili na čas do špajzky a pripili si čajom. Priznám sa, mala som obavy, ako budeme fungovať. Všetok strach bol ale úplne zbytočný. Pretože, ako sme sa presvedčili ešte mnohokrát, #girlspower nie je len povera.
A všetko do seba začalo zapadať. Vďaka Evke som dostala novú pracovnú príležitosť – zaskočila som za ňu v nadácii Ekopolis a dnes je zo mňa „PR manažérka“, ktorá má vysnívaný job a voľné pole na realizáciu a kreatívu všetkého druhu. Z LINKu sa začalo tvarovať to, čo sme vždy chceli, aby z neho bolo. Z obyčajného nadšenia a myšlienky sa stala priam životne dôležitá súčasť našich bežných dní. A keďže sme potrebovali aj novú posilu do tímu, osud nám do života priniesol Lenku. Tá medzi nás zapadla, akoby tam bola odvždy, a zároveň priniesla nový vietor, kopu vydretých skúseností a kreatívny pohľad na mnohé veci. Tvoríme tak nerozlučnú (nie len) kávičkársku trojku.
Takže nový vietor, noví ľudia, nové priestory. Nová epizóda a kolotoč vybavovačiek, nákupov a prerábok mohol začať. O chaose „365.labb“ zas niekedy nabudúce.
(To je L ako LINK nie akože Looser... )